Nicota
Bolesti ma kalia,
chrbat sa ohyba pod tazobou.
Pred ocami mam tmu,
zakrada sa do srdca mojho
az ho celkom pohlti.
Jemny zablesk postekli mi dusu.
Nie, bol to sen, vravi mysel,
take veci sa uz nedeju.
Telo ma uz neposlucha,
ruky sta z olova.
Ta hodina sa blizi,
skon sa plizi.
Kratke skoky, slizky krok,
uz to bude, este poskok.
Chmary ciernoty rozdrapli mi mysel,
dvojitost sveta osudnou sa stala.
Snazim sa nemysliet, no dve mysle mam.
Demoni noci ich od seba na hory vzdialili,
moje mysle deli od seba sumivy zvuk prazdnoty.
Nik ich uz nespoji,
je koniec, nic uz neboli.
Olovo zrak obtieklo,
dusa vzlietla ako vtak,
povzniesla sa nad nebesky mrak.